Bobiknannie

Predpokladám, že všetci poznáte tieto topánky alebo ste ich aspoň na niekom videli obuté. Prišli k nám z Austrálie pod značkou UGG. Sú naozaj teplučké a pohodlné, čo sa v zime naozaj hodí, hlavne, keď je po kolená snehu a zo striech visia veľké cencúle ľadu. Ale (ALE) ja som im ešte na chuť neprišla a nepodľahla som tomuto vzrastajúcemu trendu. Čo som si všimla, tak v Itálii sa to naozaj uchytilo, snáď každé druhé dievča ich má na sebe. Zdajú sa mi veľmi neforemné a moja mamka sa o nich vyjadrila, že sú ako babičkine „bačkory“. Tým nechcem nikoho uraziť, možno aj ja zistím, že lepšia obuv proti mrázu neexistuje (dnes prišla naozaj veľká zima a len niekoľko kilometrov od nás už napadol aj sneh)! Chcem počuť Vaše názory na tieto topánky? Či sa Vám páčia, či Vám v skrini stojí niekoľko párov týchto veľkých mäkkých čižiem?! 

Už len mesiac do očakávaných Vianoc. S lepšou správou som naozaj nemohla začať. Vianoce zbožňujem z celého dlhého roka najviac a vždy sa na ne veľmi teším. Tieto Vianoce budú ešte o niečo krajšie, pretože po dlhej dobe pôjdem navštíviť môj domov, Slovensko. Dnes mi prišiel pekný e-mail od mojej sesternice, kde mi píše okrem iného, že sa na mňa tešia! Som naozaj moc rada. 

Keď prežijem zajtrajšie skúšanie z histórie, tak na tie Vianoce naozaj pôjdem domov! Už tretí deň sa ten dejepis učím a stále si nie som istá. Myslím si, že si nebudem istá ešte veľmi dlho. Naozaj neviem čo budem zajtra stvárať s mojou veľmi chabou taliančinou (bohužiaľ stále ešte nie je perfektná). Za chvíľu určite príde S., aby sa vyskúšal, presne ako včerajší večer. Už mám z toho hlavu veľkú ako tekvicu a obávam sa, že zajtra sa mi z nej všetko vyparí v dôsledku strachu a veľkej nervozity. Držte mi palce!

Keďže už všetci spomínajú Vianoce, zimu a sneh, a keďže nemám nové fotky, znovu vám ukážem staršie fotky z minuloročnej zimy, ktoré aspoň trochu navodia zimnú atmosféru na mojom blogu. 

Máme tu ďalší víkend a ja sa neprestávam diviť ako ten týždeň rýchlo ubehol, zdá sa mi, že som nejaké tri dni musela prespať, inak to nie je možné. Od zajtra presne za mesiac pôjdem domov a priznám sa, že už sa neviem dočkať. Po takej dobe uvidím znovu nášho psíka, náš dom, ktorý mi chýba a moje priateľky, ale hlavne svoju rodinu. Dnes moji starí rodičia oslavovali päťdesiate výročie manželstva, všetci za zišli u nich doma na obed. Vždy som mala tieto rodinné stretnutia moc rada a mrzí ma, že som tam dnes nemohla byť s nimi. 

Mrzí ma to, ale nemám žiadne nové fotky, pretože mi chýba niekto, kto by ma vyfotil. Naozaj neviem ako to mám vymyslieť. Mrzí ma to teraz o niečo viac, pretože v stredu na mňa čakal krásny bodkovaný balík z Topshopu a v ňom krásny sveter! Takže aj pre tentokrát sa musíte spokojiť so starými zábermi, ktoré ale tiež nie sú najhoršie, nie?!

Prajem príjemný nedeľný večer. Skoro celý dnešný deň som sa snažila vybrať to najlepšie na Slovensku a popísať to v čo najkrajšom svetle. Dokážete si predstaviť koľko práce mi to dalo? V podstate išlo o to, že moja profesorka angličtiny mi naznačila, že by rada vedela kde žijem a samozrejme niečo povedala o krajine, z ktorej prichádzam. Ja len dúfam, že to nebude úplná hanba a moja práca bude aspoň trochu ocenená. 

Uvedomili ste si, že už za dva týždne a pár dní začína december, mesiac Vianoc, najkrajší mesiac za celý rok?! Mne sa tomu až nechce veriť. Tento týždeň už rozvešali svetielka po uliciach Marana, ale bohužiaľ, ešte som ich nemala možnosť vidieť svietiť, vždy prechádzam mestom, keď je svetlo. Len ma mrzí, že na mojej obľúbenej hudobnej stanici ešte nezačali hrať vianočné pesničky, už by sa patrilo! 

Chcem vám ukázať staršie fotky. O tie by ani tak nešlo, ale mám na nich oblečený môj naj...najkrajší svetrík, v ktorom sa cítim naozaj originálne. 

Včera sme mali návštevu, prišiel priateľ S. a priniesol obrovskú pizzu, na ktorej som si veľmi pochutila. Taktiež som sa musela včera znovu učiť chémiu, slovko po slovku prekladať a postupne dostávať do hlavy, ale zistila som, že u tejto profesorky mi je to naozaj k ničomu. Dá mi robiť niektoré z otázok, ktoré pripravila pre ostatných, ktoré sú naozaj náročné. Radšej by som bola, keby ma nechala napísať to čo som sa dokázala naučiť. Teraz si bude myslieť, že sa na to doma ani len nepozriem. Ale s tým sa nedá nič robiť, uvidím ako to dopadne. Ďalšie novinky z môjho života pre vás pripravené nemám. Okrem jednej! Konečne sa mi včera podarilo (po jednom nevydarenom pokuse) objednať ten najkrajší sveter z topshop. Teraz naň netrpezlivo čakám. Nechajte sa prekvapiť!

Teraz prichádzajú na rad ďalšie fotografie. Aby som nezabudla, chcem poďakovať za pekné komentáre, robia mi radosť a spríjemňujú každý jeden deň, tak neprestávajte! 

Moja druhá najobľúbenejšia činnosť /záľuba (tesne po knihách) je fotografovanie. Keby to v dnešnom svete bolo o niečo ľahšie, chcela by som sa fotením živiť. Mám veľa krásnych, ale veľmi ťažko uskutočniteľných snov. V každom prípade ma to baví, robí ma to šťastnou a myslím, že ako krásne spestrenie života mi to vydrží ešte veľmi dlho. Kvôli nedostatku času, priestoru a zaneprázdnenosti nefotím každý deň, ale aspoň tak často ako by som chcela. Ale za ten čas sa mi počítač naplnil rôznymi fotografiami, ktoré len čakajú na to, že ich zverejním. Dnes som sa rozhodla ukázať vám prvé snímky, úplne náhodne vybrané. Dúfam, že sa vám budú páčiť. 

Prejem príjemný večer 

Po odchode mojej mamky a babky späť na Slovensko som zostala naozaj veľmi smutná. Tentokrát som sa musela lúčiť aj s druhou milovanou osobou a to bolo na mňa už trochu moc. Ale myslím, že to zasa bude dobré, cítim sa už lepšie a znovu sa usmievam, hlavne, keď sa dnes ukázalo slnko po niekoľkých dňoch, kedy bolo len zamračené a upršané nebo. 

Včera som celý deň venovala biológii, prokariotickým bunkám a podobným organizmom. Dalo mi to naozaj zabrať, keď som prekladala desať strán učiva, aby som tomu rozumela. A popritom sa dôležité veci učila spamäti (pripomínam, že v taliančine). Ale bavilo ma to a robilo mi radosť, keď som si dokázala zapamätať rôzne názvy a poučky. Na druhej strane aspoň som nemusela myslieť a premýšľať, pretože potom je mi vždy smutno, takto som mala veľa práce a zamestnaný mozog. 

Uvedomila som si, že už dlho som sa poriadne s niekým nepozhovárala. Niekoľko hodinové rozhovory so slečnou G. alebo A. pod našim oknom mi naozaj chýbajú. Keby ste mali niekto chuť mi niečo povedať alebo sa opýtať, tak mi kľudne napíšete na môj e-mail (maria.hanzalikova@zoznam.sk), ja budem naozaj veľmi potešená. Už sa neviem dočkať Vianoc, kedy pôjdem domov, ale aj na samotné Vianoce a na atmosféru, ktorá v tomto období prúdi vo vzduchu. Ešte to nie je úplne isté, ale predpokladám, že pôjdem domov dvadsiateho prvého decembra a pôjdem sama autobusom, to bude naozaj zábava. 

Príjemné chvíle strávené s mojou rodinou...