Krátka správa z Itálie

Už je to týždeň čo som autobusom prišla do Itálie. To, že som cestovala autobusom má jeden jediný dôvod, ktorý je ale veľmi podstatný. A to, že v autobuse nemáte limitovanú hmotnosť batožiny, ktorú si nesiete so sebou, takže som si dva obrovské kufre nabalila vecami. Ale ani tie mi nestačili, takže som k tomu pridala ešte jednu cestovnú tašku. Naozaj som mala veľké obavy ako to všetko unesieme, ale zvládli sme to. 

Mám za sebou prvý týždeň v škole, ktorý môžem zhodnotiť ako veľmi príjemný a milý. Aj keď už postupne začínam mať obavy z učenia, pretože je to veľmi náročné, keď väčšine veciam nerozumiem. Ale som tu preto, hlavne, aby som sa naučila taliansky, takže sa musím upokojiť a zamerať sa na ňu.

Priznám sa, že to nie je ľahké. Vždy som po tom túžila, to áno, ale nemyslela som si, že mi moja mama bude tak veľmi chýbať. Našťastie, si každý deň píšeme a sme v kontakte. Mala som aj veľmi smutné a plačlivé chvíle, za ktoré sa nehanbím, pretože je to ľudské. Zabudla som na všetko, čo mi tu robilo radosť a len som sa utápala v smútku. Prestala som počúvať hudbu, tancovať a spievať, variť si kávu, všetky veci, na ktoré som zvyknutá a ktoré sa mi páčia. Ale potom mi moja milovaná mamka oznámila, že presne za tri týždne príde sem za mnou a hneď som ožila. Možno vám prídem ako malé dieťa, ale skúste si to! Nie je to také jednoduché ako sa to na prvý pohľad zdá. 

Ale postupne si začínam zvykať. Aj na to, že hodina netrvá 45 minút, ale plných 60, ďalej, že sa tu chodí do školy aj v sobotu, takže mám jediný voľná deň. Napriek tomu si myslím, že po čase si natoľko zvyknem, že sa mi to bude páčiť. Zdá sa mi, že moji nový spolužiaci ma prijali, občas niektorí prídu a snažia sa so mnou zhovárať. Cítim sa medzi nimi príjemne. Uvidíme ako sa to bude vyvíjať ďalej...