pondelok 4. októbra 2010

Aby sme do určitej miery boli šťastní, musíme do určitej miery trpieť

Nadpis tohto príspevku trochu pripomína moju situáciu, môj minulý, dnešný aj budúci stav, môj život v Itálii. Nemôžem povedať, že by som doslova trpela, nikto mi tu neubližuje. Práve naopak, majú ma tu radi a stále mi to pripomínajú. Nikdy by som to nepriznala, ale chýba mi domov. Zasa ma neberte doslova, slovom „domov“ myslím svoju rodinu, nie krajinu Slovensko a konkrétne mesto, v ktorom žijem, to mi naozaj nechýba a som rada, že sa Itália na jeden rok stala mojím domovom. Ale moja milovaná mamka mi chýba najviac. A najhoršie to pociťujem v nedeľu, ktorá sa nesie v znamení smútku. V noci z nedele na pondelok pravidelne nemôžem spať a len sa prevaľujem v posteli a myslím na to, že musím zaspať a odpočinúť si. Ale ako naschvál spánok nie a nie prísť. Ale najlepšia správa na celom svete je, že v sobotu (áno, túto sobotu) maminka príde. Síce len do utorka, ale aj tých pár dní stačí. Len sa nechcem vidieť ako budem v utorok plakať!

Včera (tú smutnú nedeľu) sme boli v kine. Už dlhšiu dobu som počula o knihe a neskôr aj o filme Jedz, modli sa, miluj. Keď som videla na talianskom Mtv ukážky na tento film, hneď mi bolo jasné, že ho musím vidieť. A nemýlila som sa, bol to presne film pre mňa, presne taký aké mám rada. Takže každému ho vrelo doporučujem vidieť. Ja si pôjdem stiahnuť hudbu z toho filmu, ktorá bola krásna. 


2 komentáre:

  1. pôsobíš na mňa veľmi sympaticky :)) a pekne píšeš!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ja to poznam...tiez som bola v Taliansku a aj na inych miestach. a presne viem o akych pocitich pises...drz sa:)

    http://www.styleeeblog.blogspot.com/

    OdpovedaťOdstrániť