Drahí čitatelia, mal niekto z vás myšlienky odísť do zahraničia? Alebo ste to už urobili a žijete v cudzej zemi ďaleko od domova? Ja už piatym rokom žijem v Taliansku. Veľa ľudí z môjho okolia mi povedalo, že by si to nevedeli predstaviť. Verím im to! Nemusím asi nikomu vravieť, že začiatky ani pre mňa neboli najľahšie. Veľakrát sa už len pousmejem nad tým, ako som každé ráno plakala mamke do telefónu a najviac na svete som si želala vrátiť sa domov. Ale teraz som na seba hrdá, že som to nevzdala, nezbalila si kufor a neodišla. To si, bohužiaľ, uvedomíte až neskôr. Najprv si to musíte trochu odtrpieť.
Samozrejme, v takej situácii veľkú úlohu hraje zvyk. Človek si po čase zvykne na čokoľvek aj na to dobré, aj na to zlé. Povedala som si, že sa jednoducho domov vrátiť nemôžem a postupne som sa s tou myšlienkou zžívala. Už som nepotrebovala počuť mamu každý jeden deň, naše telefonáty neboli tak uplakané (hlavne z mojej strany) ako bývali a ja som sa začala cítiť čoraz viac ako doma.
Ale čo mi pomohlo asi najviac je sila mojej vôle a mysle. Ako sa vraví, všetko sa točí okolo vašej mysle a signálov, ktoré z nej vysielate do sveta. Väčšinou, keď som sa lúčila s mamkou, buď som cestovala ja späť do Talianska, alebo ona späť domov, tak som si pustila tie najsmutnejšie a najdepresívnejšie pesničky a utápala som sa v smútku. Aj keď som zastáncom toho, že dobre sa vyplakať vždy pomôže, tak nič netreba preháňať. Uvedomila som si, že som sa zbytočne trápila. Vôbec v ničom mi to nepomohlo, len som bola neustále smutná, myslela som na domov, na rodinu a na to ako som sama.
Každý jeden sme si strojcom vlastného šťastia. Je na každom z nás, aby sa posnažil a zmenil to, čo sa mu nepáči. Ja už som bola unavená z toho, ako som sa neustále zle cítila. Nemyslite si, že teraz už ma nič nerozhádže, že na rodinu nemyslím a je mi to úplne jendo, že ich vidím len prá krát za rok. Keď včera mamka odchádzala po pár dňoch strávených spolu, ktoré ubehli ako voda, trhalo mi to srdce, ale rozhodla som sa, nebyť smutná a netrápiť sa niečím, čo nemôžem zmeniť. A vždy sa môžem tešiť z nášho ďalšieho stretnutia. Treba sa na všetko zlé pozerať z tej pozitívnejšej stránky.
Ako sa vyrovnávate so smútkom za domovinou vy? Máte nejaké dobré rady?
Dear readers, have you ever thought about moving out from home abroad? Or have you already done that? Are you living away from your home? It's going to be five years since I have moved out. Italy became my home and I love it. But believe me, the beginnings weren't easy.
People get used to different things, good and bad, it is only a matter of time. At the beginning, I was always sad. I remember calling my mom every morning and wishing to be at home with her. Now, I only smile when I think about those times.
Everything is in your head. I was tired of being sad all the time so I changed it. Don't think that now I am ok with being away and seeing my family only a few times a year. No, but I don't let my sadness to win over me. I don't let myself to feel sorry for me. You have your own happiness in your hands.
Even if it was heartbreaking when she left me yesterday, because she went home, I managed to control my feelings. I know that I can't change the situation so I shouldn't be worrying about it. And there is always the next time. I am looking forward to seeing her again. Always look on the bright side of every situation.
(denim jacket, dress, bag: Zara, shoes: Tamaris)
