Bobiknannie

Christina Lauren nepredstavuje jednu osobu, ale dvojicu autoriek a priateliek, Christina Hobbs a Lauren Billings, ktoré spolu píšu a publikujú romantickú fiktívnu prózu. Ich knihy majú veľký  svetový úspech, väščina sa dostáva do rebríčka bestsellerov a kniha Roomies bude stvárnená vo filmovej podobe režisérom Andy Fickmanom. V septembri tohto roku vyšiel ich nový román Josh + Hazel's Guide to Not Dating. 

Hlavnými postavami románu, ako sa dá ľahko vytušiť, sú Josh a Hazel, ktorí sa spoznali na vysokej škole, keď sa Hazel doslova vyzvracala na jeho topánky po požití nadmerného množstva alkoholu počas jej prvej vysokoškolskej párty. Ich druhá interakcia nebola oveľa lepšia, pretože Hazel pod vplyvom tabletiek proti bolesti, ktoré požila po vytiahnutí zubov múdrosti, napísala Joshovi veľmi zahanbujúci email, ktorý skončil zarámovaný na jeho stene. Toto nebol možno ten najlepší začiatok priateľstva, ale Hazel vždy vedela, že oni dvaja sú predurčení stať sa najlepšími priateľmi, ale nič viac.

Desať rokov muselo ubehnúť, aby sa znovu stretli. Z Hazel sa stala učiteľka a jej trochu šialená povaha sa rokmi a dospievaním nezmenila. Hazel si rozhodne kapesník pred ústa nedáva, svoje emócie sa nebojí ukazovať na verejnosti, je excentrická a domá má prakticky zoologickú záhradu. Väščina mužov sa po čase zľakne a utečie, žiadny z jej vzťahov netrval dlhšie ako šesť mesiacov. Josh je jej pravý opak, má dlhodobý vzťah a ako sa ukáže, je to brat jej veľmi dobrej priateľky Emily. 

Naozaj sa medzi nimi vytvorí pevné priateľské puto, a keď sa Josh ocitne bez priateľky, rozhodnú sa, že budú spolu chodiť na dvojité rande a nájdu si navzájom partnerov. Na začiatku sa to javí ako ten najlepší plán, ale ako dlho to môže takto pokračovať bez toho, aby k sebe začali cítiť niečo oveľa viac?

Popravde sa často riadim internetom a Instagramom vo výbere kníh. Kniha Josh + Hazel's Guide to Not Dating bola všetkými ospevovaná a každý sa do nej razom zamiloval. Moje očakávania boli vysoké (možno až príliž), ale bohužiaľ neboli celkom naplnené. Počas čítania som sa často pristihla myšlienkami úplne inde, vôbec mi postavy neprirástli k srdcu a nezaujímalo ma ako to s nimi dopadne. Koniec bol na môj vkus až priveľmi "sladký". Všetko bolo predvídateľné a miestami až pritiahnuté za vlasy. Tiež by som chcela varovať mladších čitateľov, pretože v knihe je niekoľko sexuálnych scén, ktoré sú veľmi živo a celkom detailne vykreslené. Celkovo by som to zhodnotila ako príjemný a rýchly čitateľský zážitok. Po dokončení knihy som však necítila smútok, že je koniec a už som sa viac ku knihe v myšlienkach nevracala.

Pietrasanta

Villa Reale di Marlia 

Lucca 

Piazza Anfiteatro 

Vernazza, Cinque Terre

Monterosso, Cinque Terre

Manarola, Cinque Terre 

"This state, this place, is like no other. It is beauty and horror; savior and destroyer. Here, where survival is a choice that must be made over and over, in the wildest place in America, on the edge of civilization, where water in all its forms can kill you, you learn who you are. Not who you dream of being, not who you imagined you were, not who you were raised to be. All of that will be torn away in months of ice darkness, when frost on the windows blurs your view and the world gets very small and you stumble into the truth of your existence. You learn what you will do to survive. 

That lesson, that revelation, as my mother once told me about love, is Alaska's great and terrible gift. Those who come for beauty alone, or for some imaginary life, or those who seek safety, will fail. 

In the vast expanse of this unpredictable wilderness, you will either become your best self and flourish, or you will run away, screaming, from the dark and the cold and the hardship. There is no middle ground, no safe place; not here, in the Great Alone.

For we few, the sturdy, the strong, the dreamers, Alaska is home, always and forever, the song you hear when the world is still and quiet. You either belong here, wild and untamed yourself, or you don't. 

I belong."

(Hannah, Kristin, The Great Alone, p.438)

Zistila som, že najradšej nosím nohavice s vyšším pásom, sú pohodlné a podľa mňa aj pekne formujú postavu. Prečo teda neskúsiť aj plavky s vysokým pásom? V Calzedonii sa s nimi roztrhlo vrece. Poprave by mi robilo problém si vybrať. 

(top: Zara, jacket: Lindex, skirt: Mango, shoes: Humanic)

Drahí čitatelia, kto by to bol pred piatimi rokmi povedal, že tento deň niekedy nastane? Ja som mala určité pochybnosti, ale naučila som sa, že keď človek niečo naozaj veľmi chce, nakoniec to dosiahne. Samozrejme, bez snahy a práce by to nešlo. Vo štvrtok to bol presne týždeň od mojej promócie a ešte stále sa mi to zdá neuveriteľné. Počas každého skúškového sa mi zdalo, že čas sa zastavil a že cieľ je v nedohľadne, ale keď sa na to teraz spätne pozerám, nezdá sa mi to ako päť rokov. Ubehli priveľmi rýchlo.

Milý rok v máji mi skončili prednášky, v júni/júli som mala skúškové a potom ešte v septembri som dorábala jednu skúšku. Tým sa pre mňa skončil posledný semester. V októbri som nastúpila do svojej úplne prvej práce, ktorá ma začala baviť a tiež mi pohltila skoro všetok voľný čas. Po večeroch som sa pripravovala na diplomovú prácu. Zistila som, že veľmi dôležitá je hlavne tá príprava. Každú jednu knihu som prečítala od prvej do poslednej strany, zvýraznila dôležité veci a vypísala citáty, ktoré by sa mi mohli neskôr hodiť. Až pri spisovaný práce som zistila ako mi to pomohlo a hlavne ušetrilo čas. 

V Taliansku je obhajoba diplomovej práce a promócia v jeden deň, ktorý bol určený na 19teho apríla. Takže som vo februári prestala pracovať, aby som sa mohla naozaj dôkladne sústrediť na písanie. A popravde ani som sa nenazdala a ten deň prišiel a bol veľmi pekný. Mamka to kvôli meškaniu lietadla skoro nestihla, ale našťastie to dobre dopadlo a bola prítomná. Najviac ma stresovalo to čakanie, pretože som bola posledná na rade, takže som musela niekoľko hodín v napätí čakať. Ale keď som si sadla pred komisiu, skoro všetko to zo mňa opadlo a po prvýkrát som bola so svojim výkonom spokojná. 

Ako som písala, ešte teraz sa mi to zdá neskutočné, že som dosiahla vysokoškolské vzdelanie. Mám veľmi zmiešané pocity, na jednej strane som šťastná, že mám jeden cieľ za sebou, ale na druhej strane mi to bude úprimne chýbať. Uvidíme čo si pre mňa život pripravil ďalej...

Instagram / Facebook