štvrtok 12. júla 2018

Drahí čitatelia, aj tento rok sa uskutočnil náš už tradičný výlet do Toskánska. Celé sa to začalo v roku 2014, keď sme navštívili San Gimignano a okolie. Rok nato som kvôli univerzite a skúškam ísť nemohla, v roku 2016 sme objavovali krásy Cortony a Arezza a minulý rok sme ochutnávali víno v Montepulciane. Tento rok sme zavítali do jednej z najkrajších a najnavštevovanejších častí Talianska - Cinque Terre. 
Vyrazili sme v sobotu 5.mája skoro ráno. Po ceste sme sa zastavili v meste Carrara, ktoré je veľmi známe ťažbou mramora a poobednajšiu kávu sme si vychutnali na malebnom námestí umeleckého mestečka Pietrasanta. V neskorších poobednajších hodinách sme dorazili na miesto nášho ubytovania, pekná toskánska vila vzdialená len 20km od mesta Lucca. Na druhý deň sme si prešli pekné záhrady Villa Reale di Marlia a navštívili pár vinárstiev. V pondelok nás čakal celý deň v meste Lucca, ktoré sa mi veľmi páčilo. Lucca je celá obkolesená mestskými hradbami, na ktorých vytvorili 4km okruh vhodný na prechádzky a športovanie. My sme si hneď po príchode požičali bicykle a celú sme si ju dookola prešli. Lucca je tiež známa jedným z najkrajších námestí, Piazza Anfiteatro, ktoré má oválny tvar a je plné kaviarní a reštaurácií. Zaujímavosťou mesta je veža, Torre Guinigi, na ktorej vrchole rastie sedem stromov. Odporúčam každému na ňu tých pár schodov hore vystúpať, pretože je z nej naozaj prekrásny výhľad na celé mesto. 
V utorok nás čakali Cinque Terre. Je to jedno z miest, ktoré som si vždy priala navštíviť. Je to päť malebných mestečiek na pobreží mora, Monterosso, Vernazza, Corniglia, Manarola e Riomaggiore, postavených na skalnatých útesoch. Na presun z jedného mestečka do druhého sme využili vlakovú a jedenkrát aj lodnú dopravu. Všade bolo veľa turistov čo sa dalo očakávať, takže sa na to človek musí vopred pripraviť. Bol to pekná zážitok a som rada, že sa môj sen uskutočnil. 

Navštívili ste niektoré z týchto miest? Alebo priali by ste si niektoré z nich vidieť?











Pietrasanta

Villa Reale di Marlia 







Lucca 

Piazza Anfiteatro 







Vernazza, Cinque Terre










Monterosso, Cinque Terre




Manarola, Cinque Terre 

streda 6. júna 2018

Drahí čitatelia, premýšľali ste niekedy o tom, že by ste opustili všetko čo máte a odišli žiť veľmi jednoduchým životom do prírody? Od chvíle, keď som prvýkrát počula príbeh Christophera McCandlessa, o ktorom je napísaná kniha Into the Wild  (neskôr natočený film), obdivujem ľudí, pre ktorých sa divočina stala domovom. 

Dnešná spoločnosť a smer, ktorým sa všetko uberá ma desia. Tiež by som veľakrát najradšej utiekla a uchýlila sa do prírody. Úprimne povedané, asi by som na to nikdy nenabrala odvahu. Ako sa vraví, nikdy nehovor nikdy, takže kto vie? Z podobných príbehov som však natoľko nadšená, že som si tému "wilderness" a stvárnenie prírody v literatúre vybrala ako tému mojej diplomovej práce.

Myšlienka života odrezaného od spoločnosti ma veľmi láka, preto som siahla po knihe The Great Alone od Kristin Hannah, a popravte tiež preto, lebo sa príbeh odohráva na Aljaške. Keď som si knihu veľmi spontánne kupovala, vôbec som netušila čo ma čaká a preto som od nej nemala nijak vysoké očakávania. To som ani len netušila ako ma táto kniha zasiahne. 

Kniha stvárňuje príbeh manželov Cora a Ernt Allbright a ich dcéry Leni. Ernt slúžil ako vojak vo Vietname, vojna natoľko zasiahla jeho psychiku, že sa odtiaľ vrátil ako úplne iný muž a už nič nebolo ako predtým. Jedného dňa mu prišiel dopis od otca jedného vojaka, s ktorým si boli veľmi blízky a ktorý sa bohužiaľ z vojny živý nevrátil, oznamujúci, že mu jeho syn Bo odkazuje jeho pozemok na Aljaške. Pre Ernta bolo toto znamením začať nový život ďaleko od spoločnosti, ktorá sa preňho stala neznesiteľnou záťažou. Aljaška predstavovala krajinu, kde môže konečne voľne dýchať, žiť ako sa žilo kedysi, pestovať vlastné plodiny, loviť zver a byť sebestačný, na nikom nezávislý. 

Cora, Ernt a Leni vôbec netušili čo ich na odľahlom konci Aljašky čaká. Pozemok, ktorý zdedili sa nachádzal na opustenom mieste, vzdialenom od mesteška Kenaq, ku ktorému viedla lesná cesta. Ich nový domov stál doslova na konci sveta, za ním boli už len útesy a šíre otvorené more. Chalupa, ktorá na pozemku stála bola veľmi zanedbaná, všade naokolo bolo veľa haraburdia. 

Veľmi skoro zistili, že život na Aljaške je náročný a že ide hlavne o prežitie. Zimy sú najhoršie, treba sa postarať o dostatočné zásoby jedla, inak sa človek nedočká jara. Rodina Allbright sa postupne do života na Aljaške začlenila, ale Ernt sa ani tu nedokázal zbaviť svojich nočných múr, zlosti a hnevu, ktoré prenášal na svoju manželku a dcéru. 

Kristin Hannah dokázala veľmi hravo skĺbiť do jednej knihy množstvo tém: manželský vzťah, vzťah medzi rodičmi a deťmi, láska medzi mladými ľuďmi, vzťah človeka k prírode, priateľstvo, vysporiadanie sa s minulosťou a farbisté stvárnenie života na Aljaške. Popravde som už veľmi dlho pri nijakej knihe neplakala toľko ako pri čítaní The Great Alone. Hlavne na konci knihy som musela viackrát prestať čítať, pretože som cez slzy nič nevidela. Táto kniha sa jednoznačne dostala medzi jedny z najlepších kníh aké som kedy čítala. Knihu som v slovenskom preklade zatiaľ nevidela, ale komu nerobí problém čítať po anglicky, vrelo vám knihu odporúčam. 


Čítali ste niekto knihu The Great Alone? Čo si o knihe myslíte?






"This state, this place, is like no other. It is beauty and horror; savior and destroyer. Here, where survival is a choice that must be made over and over, in the wildest place in America, on the edge of civilization, where water in all its forms can kill you, you learn who you are. Not who you dream of being, not who you imagined you were, not who you were raised to be. All of that will be torn away in months of ice darkness, when frost on the windows blurs your view and the world gets very small and you stumble into the truth of your existence. You learn what you will do to survive. 
That lesson, that revelation, as my mother once told me about love, is Alaska's great and terrible gift. Those who come for beauty alone, or for some imaginary life, or those who seek safety, will fail. 
In the vast expanse of this unpredictable wilderness, you will either become your best self and flourish, or you will run away, screaming, from the dark and the cold and the hardship. There is no middle ground, no safe place; not here, in the Great Alone.
For we few, the sturdy, the strong, the dreamers, Alaska is home, always and forever, the song you hear when the world is still and quiet. You either belong here, wild and untamed yourself, or you don't. 
I belong."
(Hannah, Kristin, The Great Alone, p.438)

nedeľa 27. mája 2018

Milí čitatelia, chystáte sa tento rok niekam k moru? Keď všetko vyjde tak ako má, aj ja sa po piatich rokoch konečne dostanem k moru na viac ako len jeden deň. Počas univerzity som väčšinou mala skúšky do konca júla a v auguste som chodievala domov na Slovensko, takže som si more a pláž nikdy poriadne nevychutnala. 

Keďže som už dlho na poriadnej dovolenke nebola, nemala som dôvod si kupovať nové plavky. Tento rok je iný, s mamkou plánuje stráviť viac ako týždeň u mora, takže ma kúpa nových plaviek neminie. Začala som sa pohrávať s myšlienkou jednodielnych plaviek. Nosila som ich ako malá, pamätám si, že na mojej prvej dovolenke v Tunisku ako štvorročná som mala jednodielne farebné plavky. Znovu sa vrátili do módy a mne sa čím ďalej tým viac páčia. Online obchod Lascana ponúka veľký výber rôznych druhov a stryhov plaviek, mňa okamžite zaujali jednodielne pruhované plavky, ktoré majú aj v dvojdielnom prevedení. Aký máte názor na jednodielne plavky? Páčia sa vám alebo by ste si ich nikdy na seba nedali?





1 / 2

Zistila som, že najradšej nosím nohavice s vyšším pásom, sú pohodlné a podľa mňa aj pekne formujú postavu. Prečo teda neskúsiť aj plavky s vysokým pásom? V Calzedonii sa s nimi roztrhlo vrece. Poprave by mi robilo problém si vybrať. 


Zara má tento rok tiež veľmi vydarený výber plaviek. Najviac prevládajú farby a tiež veľmi pekné pletené plážové tašky. 


štvrtok 10. mája 2018

Milí čitatelia, včera som sa vrátila z menšieho výletu do Toskánska, o ktorom vám rozhodne napíšem článok, ale dnes by som vám skôr povedala čo je v mojom živote nové. Od mojej promócie už ubehol skoro mesiac čo sa mi zdá neuveriteľné, ale pomaly si na to zvykám. Veľa ľudí sa ma pýtalo či sa po univerzite chcem vrátiť späť domov na Slovensko. Priznám sa, že takú možnosť som nikdy nebrala vážne. Popravde sa späť vrátiť nechcem. V živote nikdy nehovor nikdy, ale keď všetko pôjde tak ako má, nejaký čas zostanem v Taliansku a potom sa uvidí, kam ma vietor zaveje. V pondelok začínam znovu pracovať v optike, kde som pracovala minulý rok a na začiatku tohto. Dnes som bola podpísať pracovnú zmluvu a už sa popravde teším. Je skvelé byť doma a nemusieť nič robiť, ale tiež to človeka po pár týždňoch prejde a nadšenie vyprchne. 

Za posledných pár mesiacov alebo dalo by sa povedať od začiatku tohto roku som mala konečne viac času na čítanie. Ako milovníčku kníh ma to samozrejme veľmi teší. Na Goodreads som sa tento rok zaviazala, že prečítam 30 kníh. Už mám prečítaných viac ako polovicu. Samozrejme, nie je to závod, čítam pre seba a pre svoje potešenie, ale aj tak mi to robí radosť, že si môžem to finálne číslo trochu zvýšiť. Dnes ráno som dočítala prekrásnu knihu, ktorá sa právom zaradila medzi moje najobľúbenejšie. Názov vám zatiaľ neprezradím, dúfam, že čoskoro napíšem menšiu recenziu, pretože by bola škoda, keby o nej ľudia nevedeli. Moju poslednú recenziu si môžete prečítať v článku - Všechny barvy nebe

Tiež som sa znovu začala viac venovať behu, čo sa od nástupu do práce znovu zmení, ale aj tak som rada, že som v apríli nabehala viac ako 100km a tiež som si zlepšila čase. Tento rok je mojím záväzkom ubehnúť polmaratón. Zatiaľ som k tomu nemala nikdy dobré podmienky. Asi je zbytočné čakať a jednoducho sa premôcť a zabehnúť to. Myslím si, že už behám natoľko dlho, aby som to dokázala zvládnuť. Držte mi palce!

Čo pekného vás v najbližšej dobe čaká? 




(top: Zara, jacket: Lindex, skirt: Mango, shoes: Humanic)






piatok 27. apríla 2018

Drahí čitatelia, kto by to bol pred piatimi rokmi povedal, že tento deň niekedy nastane? Ja som mala určité pochybnosti, ale naučila som sa, že keď človek niečo naozaj veľmi chce, nakoniec to dosiahne. Samozrejme, bez snahy a práce by to nešlo. Vo štvrtok to bol presne týždeň od mojej promócie a ešte stále sa mi to zdá neuveriteľné. Počas každého skúškového sa mi zdalo, že čas sa zastavil a že cieľ je v nedohľadne, ale keď sa na to teraz spätne pozerám, nezdá sa mi to ako päť rokov. Ubehli priveľmi rýchlo.

Milý rok v máji mi skončili prednášky, v júni/júli som mala skúškové a potom ešte v septembri som dorábala jednu skúšku. Tým sa pre mňa skončil posledný semester. V októbri som nastúpila do svojej úplne prvej práce, ktorá ma začala baviť a tiež mi pohltila skoro všetok voľný čas. Po večeroch som sa pripravovala na diplomovú prácu. Zistila som, že veľmi dôležitá je hlavne tá príprava. Každú jednu knihu som prečítala od prvej do poslednej strany, zvýraznila dôležité veci a vypísala citáty, ktoré by sa mi mohli neskôr hodiť. Až pri spisovaný práce som zistila ako mi to pomohlo a hlavne ušetrilo čas. 

V Taliansku je obhajoba diplomovej práce a promócia v jeden deň, ktorý bol určený na 19teho apríla. Takže som vo februári prestala pracovať, aby som sa mohla naozaj dôkladne sústrediť na písanie. A popravde ani som sa nenazdala a ten deň prišiel a bol veľmi pekný. Mamka to kvôli meškaniu lietadla skoro nestihla, ale našťastie to dobre dopadlo a bola prítomná. Najviac ma stresovalo to čakanie, pretože som bola posledná na rade, takže som musela niekoľko hodín v napätí čakať. Ale keď som si sadla pred komisiu, skoro všetko to zo mňa opadlo a po prvýkrát som bola so svojim výkonom spokojná. 

Ako som písala, ešte teraz sa mi to zdá neskutočné, že som dosiahla vysokoškolské vzdelanie. Mám veľmi zmiešané pocity, na jednej strane som šťastná, že mám jeden cieľ za sebou, ale na druhej strane mi to bude úprimne chýbať. Uvidíme čo si pre mňa život pripravil ďalej...