pondelok, 4. októbra 2010

Aby sme do určitej miery boli šťastní, musíme do určitej miery trpieť

Nadpis tohto príspevku trochu pripomína moju situáciu, môj minulý, dnešný aj budúci stav, môj život v Itálii. Nemôžem povedať, že by som doslova trpela, nikto mi tu neubližuje. Práve naopak, majú ma tu radi a stále mi to pripomínajú. Nikdy by som to nepriznala, ale chýba mi domov. Zasa ma neberte doslova, slovom „domov“ myslím svoju rodinu, nie krajinu Slovensko a konkrétne mesto, v ktorom žijem, to mi naozaj nechýba a som rada, že sa Itália na jeden rok stala mojím domovom. Ale moja milovaná mamka mi chýba najviac. A najhoršie to pociťujem v nedeľu, ktorá sa nesie v znamení smútku. V noci z nedele na pondelok pravidelne nemôžem spať a len sa prevaľujem v posteli a myslím na to, že musím zaspať a odpočinúť si. Ale ako naschvál spánok nie a nie prísť. Ale najlepšia správa na celom svete je, že v sobotu (áno, túto sobotu) maminka príde. Síce len do utorka, ale aj tých pár dní stačí. Len sa nechcem vidieť ako budem v utorok plakať!

Včera (tú smutnú nedeľu) sme boli v kine. Už dlhšiu dobu som počula o knihe a neskôr aj o filme Jedz, modli sa, miluj. Keď som videla na talianskom Mtv ukážky na tento film, hneď mi bolo jasné, že ho musím vidieť. A nemýlila som sa, bol to presne film pre mňa, presne taký aké mám rada. Takže každému ho vrelo doporučujem vidieť. Ja si pôjdem stiahnuť hudbu z toho filmu, ktorá bola krásna. 


3 komentáre:

  1. pôsobíš na mňa veľmi sympaticky :)) a pekne píšeš!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ja to poznam...tiez som bola v Taliansku a aj na inych miestach. a presne viem o akych pocitich pises...drz sa:)

    http://www.styleeeblog.blogspot.com/

    OdpovedaťOdstrániť
  3. fantastic blog)
    we hope you visit our blog and follow there,please)
    we think you would be interested)))

    http://plaidandstriped.blogspot.com/
    )*

    OdpovedaťOdstrániť